,,Rozvesel ma," povedala.
Zdvihol som obočie a periférne som sa na ňu pozrel. N. sedela na sedadle spolujazdca, nohy vystreté, pohľad uprený niekam do diaľky. Von už bola tma a začínalo pršať. Zvieral som volant a mechanicky pozeral pred seba. Nevedel som, čo mám povedať. Bol som prázdny a zamrznutý. Aj napriek tomu som sa mierne pousmial nad jej spontánnou výzvou.
Nech som sa ale snažil vydolovať zo svojho vnútra akúkoľvek povzbudzujúcu múdrosť, čosi na odľahčenie situácie, nedokázal som to. Niečo som zo seba nakoniec vykoktal. Nemalo to hlavu ani pätu. Bolo mi zo seba zle.
Po dlhej dobe som šoféroval nočnými uličkami s dychájúcou živou bytosťou. Avšak ja sám som očividne žiaden život neprejavoval. Nakoniec zachránila situáciu moja pasažierka a rozhovorila sa. Reagoval som najlepšie ako som za daných okolností vedel. Spoločná cesta nám ubehla rýchlo. Vysadil som ju pred jej bytom, rýchlo mi zakývala a rozlúčila sa.
Chvíľu som ešte nehybne sedel v aute. Počul som, ako zvuky jej krokov pomaly doznievajú na mokrom asfalte. Nastalo ticho. Hrudník som mal nepríjemne zovretý a zo všetkých strán ma objímala samota. Pootvoril som okienko a vdychoval chladný vzduch. Čakal som na nejaký impulz, ktorý mi napovie, čo robiť, o čom snívať, o čo sa usilovať. Ale jediné čoho som sa dočkal boli kvapky dažďa, ktoré mi vietor škodoradostne zavial do tváre.
V momente, keď som sa rozhodol to zabaliť a ísť pokojne domov, som začul blížiace sa rýchle kroky. Uvidel som siluetu postavy. Rozšafne otvorila dvere spolujazdca a ležérne sa usadila na sedadlo. Bola to N. a podmanivo sa usmievala. Nevedel som čo mám čakať.
,,Zahráme sa teraz jednu hru", oznámila mi. Siahla do kabelky a uprene sa na mňa pozrela.
,,Zatvor oči."
Odovzdane som poslúchol. N. mi uviazala čiernu šatku okolo očí.
,,Zajazdíme si," zachichotala sa. Otvoril som oči, ale šatka bola nepreniknuteľná. Poctivý výber.
,,Môžeš pustiť volant. Len udržuj rýchlosť a ja nás odvediem niekam, kde je to zaujímavejšie." Cítil som ako sa nám letmo dotkli ruky, keď položila tú svoju na volant. Nejakú chvílu sme si takto pohodovo jazdili. Nevinnou rýchlosťou sme brázdili nočné cesty a ja som sa nemusel ničím zaoberať.
N. zapla autorádio. Priestor zaplnili známe tóny mojej obľúbenej kapely.
,,Budeš robiť presne čo ti poviem a nič sa nám nemôže stať." Vstrebával som tie slová a poklepkával si nohou do rytmu hudby. Naozaj som veril tomu, že mi nič nehrozí, strach sa mi vyhýbal.
Your love is beautiful
Your love is sensual
My love will puncture your skin
My love goes all the way in.
,,Môžeš chytiť volant. Pridaj a pokračuj rovno."
Pevne som zovrel volant a dupol na plyn.
Your love is poetry
My love is sodomy
Your love is everything
My love is anything
,,Rýchlejšie."
Podľa zvuku motora som odhadoval že už ideme solídnou rýchlosťou. Niekomu to očividne nestačilo. Bezstarostne som zrýchlil.
My love is physical
A shameless animal
One with all riding the wave
A childish lust feeling it's way
Išli sme bez zmeny smeru na môj vkus už nezvyčajne dlho. Začalo mi to byť podozrivé.
,,Na tvojom mieste by som si pribrzdila."
Fajn... Začal som pociťovať čosi, čo by sa dalo nazvať ľahkým znepokojením.
,,Pokiaľ chceš zvládnuť tú zákrutu, tak by som brzdy nešetrila."
OK! Dupol som na brzdu, tep sa mi nebezpečne zrýchlil.
,,Akú zákrutu? Ktorým smerom?" Bola to panika v mojom hlase?
,,To musíš uhádnuť. Viem ti dať len 50 percent."
V tomto okamihu nadomnou strach prevzal kompletnú nadvládu. Po stovkách rokov bezemočného spánku zvaného život-neživot som precitol a bol schopný vnímať rýdzu hrôzu. Škoda, že táto emócia nebola vôbec príjemná.
Už keď som bol takmer rozhodnutý stočiť volant doľava, uvedomil som si, že 50 percent mi nestačí. Pud sebazáchovy v túto noc zvíťazil nad každodennou apatiou. Pritlačil som brzdu až na podlahu a očakával som, že bezpečne zastaneme.
Na to už bolo ale neskoro. Jasne som cítil, že predné kolesa nedržia na vozovke. Boli sme nad priepasťou?
,,Hups." Ozvalo sa polohlasne zo sedadla spolujazdca.
Zotrvačná sila dokonala svoje dielo a začali sme padať. Počul som škrípanie plechov. Cítil som prenikavú ľútosť nad ničením matérie môjho prepravného prostriedku. Už som to nevydržal a strhol som si šatku z tváre. Leteli sme dole strmým kopcom a brali všetko zo sebou. To už som sa neovládol a kričal. Sú toto moje posledné chvíle? Dúfam, že auto ešte bude pojazdné. To bola moja posledná myšlienka tesne pred tým, ako sme sa prevrátili na strechu a ja som stratil vedomie.
Zdvihol som obočie a periférne som sa na ňu pozrel. N. sedela na sedadle spolujazdca, nohy vystreté, pohľad uprený niekam do diaľky. Von už bola tma a začínalo pršať. Zvieral som volant a mechanicky pozeral pred seba. Nevedel som, čo mám povedať. Bol som prázdny a zamrznutý. Aj napriek tomu som sa mierne pousmial nad jej spontánnou výzvou.
Nech som sa ale snažil vydolovať zo svojho vnútra akúkoľvek povzbudzujúcu múdrosť, čosi na odľahčenie situácie, nedokázal som to. Niečo som zo seba nakoniec vykoktal. Nemalo to hlavu ani pätu. Bolo mi zo seba zle.
Po dlhej dobe som šoféroval nočnými uličkami s dychájúcou živou bytosťou. Avšak ja sám som očividne žiaden život neprejavoval. Nakoniec zachránila situáciu moja pasažierka a rozhovorila sa. Reagoval som najlepšie ako som za daných okolností vedel. Spoločná cesta nám ubehla rýchlo. Vysadil som ju pred jej bytom, rýchlo mi zakývala a rozlúčila sa.
Chvíľu som ešte nehybne sedel v aute. Počul som, ako zvuky jej krokov pomaly doznievajú na mokrom asfalte. Nastalo ticho. Hrudník som mal nepríjemne zovretý a zo všetkých strán ma objímala samota. Pootvoril som okienko a vdychoval chladný vzduch. Čakal som na nejaký impulz, ktorý mi napovie, čo robiť, o čom snívať, o čo sa usilovať. Ale jediné čoho som sa dočkal boli kvapky dažďa, ktoré mi vietor škodoradostne zavial do tváre.
V momente, keď som sa rozhodol to zabaliť a ísť pokojne domov, som začul blížiace sa rýchle kroky. Uvidel som siluetu postavy. Rozšafne otvorila dvere spolujazdca a ležérne sa usadila na sedadlo. Bola to N. a podmanivo sa usmievala. Nevedel som čo mám čakať.
,,Zahráme sa teraz jednu hru", oznámila mi. Siahla do kabelky a uprene sa na mňa pozrela.
,,Zatvor oči."
Odovzdane som poslúchol. N. mi uviazala čiernu šatku okolo očí.
,,Zajazdíme si," zachichotala sa. Otvoril som oči, ale šatka bola nepreniknuteľná. Poctivý výber.
,,Môžeš pustiť volant. Len udržuj rýchlosť a ja nás odvediem niekam, kde je to zaujímavejšie." Cítil som ako sa nám letmo dotkli ruky, keď položila tú svoju na volant. Nejakú chvílu sme si takto pohodovo jazdili. Nevinnou rýchlosťou sme brázdili nočné cesty a ja som sa nemusel ničím zaoberať.
N. zapla autorádio. Priestor zaplnili známe tóny mojej obľúbenej kapely.
,,Budeš robiť presne čo ti poviem a nič sa nám nemôže stať." Vstrebával som tie slová a poklepkával si nohou do rytmu hudby. Naozaj som veril tomu, že mi nič nehrozí, strach sa mi vyhýbal.
Your love is beautiful
Your love is sensual
My love will puncture your skin
My love goes all the way in.
,,Môžeš chytiť volant. Pridaj a pokračuj rovno."
Pevne som zovrel volant a dupol na plyn.
Your love is poetry
My love is sodomy
Your love is everything
My love is anything
,,Rýchlejšie."
Podľa zvuku motora som odhadoval že už ideme solídnou rýchlosťou. Niekomu to očividne nestačilo. Bezstarostne som zrýchlil.
My love is physical
A shameless animal
One with all riding the wave
A childish lust feeling it's way
Išli sme bez zmeny smeru na môj vkus už nezvyčajne dlho. Začalo mi to byť podozrivé.
,,Na tvojom mieste by som si pribrzdila."
Fajn... Začal som pociťovať čosi, čo by sa dalo nazvať ľahkým znepokojením.
,,Pokiaľ chceš zvládnuť tú zákrutu, tak by som brzdy nešetrila."
OK! Dupol som na brzdu, tep sa mi nebezpečne zrýchlil.
,,Akú zákrutu? Ktorým smerom?" Bola to panika v mojom hlase?
,,To musíš uhádnuť. Viem ti dať len 50 percent."
V tomto okamihu nadomnou strach prevzal kompletnú nadvládu. Po stovkách rokov bezemočného spánku zvaného život-neživot som precitol a bol schopný vnímať rýdzu hrôzu. Škoda, že táto emócia nebola vôbec príjemná.
Už keď som bol takmer rozhodnutý stočiť volant doľava, uvedomil som si, že 50 percent mi nestačí. Pud sebazáchovy v túto noc zvíťazil nad každodennou apatiou. Pritlačil som brzdu až na podlahu a očakával som, že bezpečne zastaneme.
Na to už bolo ale neskoro. Jasne som cítil, že predné kolesa nedržia na vozovke. Boli sme nad priepasťou?
,,Hups." Ozvalo sa polohlasne zo sedadla spolujazdca.
Zotrvačná sila dokonala svoje dielo a začali sme padať. Počul som škrípanie plechov. Cítil som prenikavú ľútosť nad ničením matérie môjho prepravného prostriedku. Už som to nevydržal a strhol som si šatku z tváre. Leteli sme dole strmým kopcom a brali všetko zo sebou. To už som sa neovládol a kričal. Sú toto moje posledné chvíle? Dúfam, že auto ešte bude pojazdné. To bola moja posledná myšlienka tesne pred tým, ako sme sa prevrátili na strechu a ja som stratil vedomie.
Komentáre
Test
Aj
celkom fajn pesnička :-)