road salt

Otvoril som oči. Netuším ako dlho som bol v bezvedomí. Stratil som pojem o čase. Okolo mňa sa rozprestieral koniec sveta. Predné sklo bolo rozbité na milióny kúskov, v aute boli nánosy hliny a tuším aj nejaké kríky. Celé telo som mal v plameňoch, každý jeden nerv ma úkrutne bolel. Mal som dolámané aj také kosti, o ktorých som ani nevedel, že existujú. Vystrelený airbag mi určite rozbil nos. Môj dych pripomínal záhrobný chrapot. Pomaly, veľmi pomaly som otočil krkom, aby som skontroloval ako je na tom N. Dlhé vlasy mala celé zalepené od krvi, ale inak bola pri vedomí a tvárila sa pokojne. Tuším sa aj bezstarostne hýbala. Ženy majú neuveriteľne tuhý koreň.

Postupne som si overil funkčnosť mojich údov. Nakoniec to možno nebude také zlé. Podarilo sa mi vyslobodiť spod bezpečnostného pásu a airbagu, otvoriť dvere a vyliezť von.
Potom ma napadlo, že by som mohol pomôcť aj N. Po niekoľkých minútach sme stáli nad čímsi, čo bolo kedysi mojím autom a tupo sa prizerali tejto situácii.

Bol som ešte stále v šoku. Od toho aby som sa už nikdy svojpomocne neprechádzal, ma delila len veľmi tenká čiara. Cítil som potrebu sa vyventilovať, respektíve som nad tým ani nerozmýšlal, slová zo mňa prúdili samovoľne.

,,Si ty vôbec normálna?! Mohla si nás načisto zabiť. O čo ti kurva išlo? Totálne ti preskočilo?! Pozri sa na ten bordel, auto je úplne v ťahu!" Osopil som sa na ňu polozmutovaným chrčaním.
Odpoveď na seba nenechala dlho čakať.

,,Choď do riti," zakontrovala. ,,Mal by si sa dať liečiť, si učebnicový prípad pre psychiatra. Miesto toho aby si ma zobral na pekný výlet, alebo ma aspoň poriadne osúložil, sa sám vyvávažaš po nociach v aute, počúvaš pri tom depresívnu hudbu a premýšľaš o prázdnote vesmíru. A keď pristúpim na pravidlá tvojej hry, tak sa ti to zrazu nepáči a vyplakávaš mi tu ako malý chlapec, ktorému zobrali hračku."
Potom trochu stíšila hlas a pokračovala.
,,Tvoj život sa skracuje každým dňom a ty ho takto márniš. Je to plytvanie. Začni už konečne žiť."

Jej argumenty sa zdali nepriestrelné. Ako som jej len mohol vysvetliť, že ma nič neuspokojuje. Že sa nedokážem nadchnúť pre veci bežných dní, ktoré sa mi zlievajú do jedného prázdneho monolitu. Čo to znamená začať žiť? Venovať sa záhradkárčeniu alebo si založiť rodinu a udržiavať teplo rodinného kozubu? Splodiť dieťa, rozmaznávať ho a odtieňovať od reality, aby napokon v dospelosti precitlo do týchto sračiek?
A keď sa toto ochotnícke divadlo raz skončí a spadne opona, a ja sa vrátim do stavu pred narodením, celý zmysel môjho snaženia sa bude rovnať nule. Nevidel som žiadny pádny dôvod načo sa pechoriť a hrabkať k sebe iluzórne pocity šťastia.
Nemal som megalomanské chúťky a dokázal som sa s tým zmieriť, to ale ešte neznamenalo, že musím každodenne predstierať svoju zanietenú účasť.

Keďže som vo vzduchu cítil šancu na spoločnú súlož, nechal som si tieto myšlienky prúdiť vo svojej dolámanej schránke. Musel som hrať rolu potenciálneho samca a tváriť sa vyrovnane.
Usmial som sa. ,,Máš pravdu. Poďme domov."
Chytil som ju za ruku a spolu sme vykročili naprieč noci.
Ak by niekto pozoroval naše dve postavičky, mohol by nadobudnúť pocit, že do mesta prišiel Quentin Tarantino natočiť jeden zo svojich filmov.